Homosexualita a homofóbia

Homofóbia

Homofóbia je jav v myslení a správaní človeka charakteristický iracionálnym strachom a nepríjemnými pocitmi viažucimi sa na akýkoľvek objekt, všeobecný i konkrétny, súvisiaci s homosexualitou. Najčastejšie prejavy v správaní sú verbálne deklarovaná hostilita, či otvorená verbálna alebo fyzická agresivita nasmerovaná na objekt homofóbie, ktorým sa stáva skupina ako celok, homosexuálna minorita, indivíduum, človek patriaci do tejto skupiny, ako aj všetky javy súvisiace s homosexualitou. Bezprostrednou príčinou homofóbie býva strach z neznámeho, o čom ten, kto má strach predpokladá, že je zlé, hriešne či choré ako aj strach o stabilitu vlastnej sexuálnej identity. Homofóbia sa prejavuje v myslení a správaní jednotlivcov, v medziľudských vzťahoch i na všetkých úrovniach spoločenského a verejného života.

1. Individuálna homofóbia súvisí so systémom hodnôt jednotlivca, jeho náboženským presvedčením a systémom osobných kritérií na to, čo je a čo nie je morálne, deformovaným predsudkami voči homosexuálom (pocity nenávisti alebo ľútosti voči gayom a lesbám, pocity strachu z vlastnej homosexuality (autohomofóbia)
2. Homofóbia v medziľudských vzťahoch sa prejavuje, keď osobná zaujatosť ovplyvňuje vzťahy medzi jednotlivcami a transformuje predsudky na prejavy nenávisti, verbálnej alebo fyzickej agresivity, opovrhovania, odmietania a pod. (používanie nadávok a pejoratívnych výrazov- „buzerant“, „teploš“, odmietanie alebo prerušenie medziľudských kontaktov a vzťahov, sociálne vylučovanie z prostredia rodiny, kolektívu v škole či práci, miestnej komunity)
3. Inštitucionalizovaná homofóbia označuje spôsoby akými orgány štátnej správy, samosprávy, výchovno-vzdelávacie, náboženské, zdravotnícke a iné inštitúcie, zamestnávateľské organizácie či profesné združenia systematicky priamou alebo nepriamou formou diskriminujú jednotlivcov na základe ich sexuálnej orientácie.

Homosexualita a náboženstvo

Položme si základnú otázku – sú neštandartné zväzky zakázané od Boha? Pod pojmom štandartný zväzok sa chápe heterosexuálny, monogamný vzťah, ale kto čítal bibliu vie, že všetci patriarchovia boli polygamní. Čo sa týka homosexuality, John Scott vo svojej knihe „Homosexuálne partnerstvo?“ (v ktorej mimochodom takýto zväzok odmieta) konštatuje, že v biblii sa nikde nespomína jej zákaz, ale tento zákaz možno vyvodiť z jej kontextu.

V knihe Genezis sa spomína príbeh Sodomy a Gomory. V Sodome sa usadil Lót so svojou rodinou, no miestni obyvatelia na neho stále hľadeli ako na prišelca. Keď do mesta prídu dvaja Boží poslovia (anjeli), Lót ich pozýva k sebe. K Lótovi prichádzajú Sodomčania so žiadosťou, že chcú týchto Božích poslov lepšie spoznať (v biblii sa na označenie sexuálneho styku používa pojem spoznať niekoho, napr. Adam poznal svoju ženu Evu a splodil s ňou dvoch synov…). Lót odmieta ich žiadosť, nevydá im svojich hostí, ako náhradu im ponúka svoje dve dcéry, ešte panny. Tento starý príbeh sa končí odchodom Lóta a jeho rodiny z mesta hriechu, ktoré Boh za trest zničil ohňom a sírou.

Z tohto príbehu pramení tradícia zákazu homosexuality ako normy správania sa pre kresťanstvo. Existujú však minimálne tri dôvody, prečo by to tak nemôže byť:

1. príbeh, v ktorom niekto ponúka svoje dcéry na sexuálny styk, nemôže byť normou,

   ani kodifikáciou sexuálnych práv

2. nie je v ňom jednoznačne povedané, že v prípade Sodomčanov išlo skutočne o

   homosexuálov

3. obidve dcéry súložili so svojim otcom a mali s ním deti, čím by sa incest povýšil na

   normu.

Prvá a druhá Samuelova kniha nám zase rozpráva o tom, ako budúci kráľ Dávid sledoval nahé ženy pri kúpaní. S Jonatánom, synom kráľa Samuela, išiel do poľa a tam si vymenili plášť i opasok, čo pri symbolickom jazyku biblie mätie mnohých dodnes. Navyše, keď Jonatán zomrel, Dávid narieka: „Všetky ženy, čo som mal, nedali mi lásku ako ty.“

Ďalší starozákonný príbeh, pri ktorého interpretácii môžeme povedať, že súvisí s témou homosexuality, je rozprávanie o Jozefovi a jeho zázračnom plášti. Jozefa nemali radi bratia. Bol iný ako oni, nechcel napr. nosiť sukienku ako oni, ale chcel farebnú a pod. A tak ho bratia predali do otroctva. Jozef sa dostal až do Egypta, kde padol do oka putifárky (čosi ako ministrovej manželky), ktorá ho chcela zviesť. Jozef však nechcel, a my môžeme zase rozmýšľať prečo, zato sa však lepšie zoznámil s kuchárom a čašníkom, hoci neskôr splodil dve deti.

Normálna homosexualita

V 90. rokoch sa v odbornej literatúre začali objavovať články, ktoré jednoznačne vyvracajú ešte stále rozšírený mýtus, že homosexuálov je v populácii až 10 %. Tento názor vychádza z publikácií Alfreda Kinseya z roku 1948. A. Kinsey zistil, že 10 % z opýtaných vo veku od 16 do 65 rokov sa správalo aspoň po 3 roky prevažne homosexuálne. Z pohľadu moderného výskumu je však táto štúdia zavádzajúca. Napríklad 25 % opýtaných boli bývalí alebo súčasní väzni a to nie je vhodná populačná vzorka reprezentujúca bežné obyvateľstvo.

Jedna z vedecky najprísnejších prác zaoberajúcich sa sexuálnym správaním sa Američanov je práca Michaela a spol. z roku 1994 s názvom Sex in America: A Definitive Survey (Boston: Little, Brown & Co, 1994). Táto štúdia ukázala na veľmi starostlivo zvolenej reprezentatívnej vzorke 3 432 respondentov, že výskyt homosexuality je u mužov iba 2,8 % a u žien len 1,4 %. Tieto čísla pomerne presne súhlasia s údajmi z iných západných krajín. Napr. jedna britská štúdia ukázala, že v rokoch 1990–1991 len 1,1 % z 19000 anketovaných mužov malo v poslednom roku homosexuálneho partnera (3,6 % kedykoľvek v živote) (Nature, 360, 1992, s. 410–412). V prieskume sexuálneho správania sa reprezentatívnej vzorky obyvateľov ČR uskutočnenom na prelome rokov 1993/94 uviedlo homosexuálnu orientáciu asi 2 % mužov a žien. Polovica z nich sa k homosexualite otvorene prihlásila.

Druhú stranu mince, nazývanej homosexualita, tvoria ľudia, ktorí tvrdia, že sexuálny pud je zo všetkých biologických pudov najviac spojený s pocitom rozkoše. Skúsenosť rozkoše vytvára silný impulz pre formovanie správania sa. Keď biologické pudy, hlavne sexuálne, nie sú aspoň čiastočne regulované, pestované a uvedené pod kontrolu civilizujúcich vplyvov kultúry a vôle, zapúšťa nutkanie na ich okamžité uspokojenie hlboké korene v nervovej sieti mozgu. Individualizovaný spôsob, akým dosahujeme toto uspokojenie, je taktiež hlboko zakorenený. Svet sexuálnych fantázií je potom veľmi ťažko zmazateľný. Z tohto dôvodu sa neregulované sexuálne tendencie stávajú zvykom, potom nutkaním a v konečnej fáze nie sú odlíšiteľné od závislosti.

Aj v postojoch a prístupoch k sexualite, sexuológii a otázkam súvisiacim s reprodukciou sa prejavuje akási rozpoltenosť v dôsledku prehnanej otvorenosti a slobody, ktorú poskytuje demokracia, a to dokonca aj v odborných kruhoch. Už dlhšiu dobu prebieha v spoločnosti pomerne ostrý stret dvoch základných filozofií a smerov akceptácie sexuality:

Religiózny (náboženský)

1. ultraradikálny (až fundamentalistický)
2. radikálny (napr.katolícka cirkev)
3. umiernený (napr.reformované cirkvi)
4. liberálny

Reálny (fyziologický)

1. prísne „morálny“
2. voľnejší
3. liberálny
4. ultraliberálny (neviazanosť v sexe, „môže sa všetko“)

Spoločnosť sa neustále vyvíja a mení. Zdokonaľuje sa a „rastie“. A tak, ako už dnes nie je „nemorálne“ alebo „nenormálne“, keď žena nosí nohavice, alebo keď je žena ešte v 25 rokoch slobodná, časom sa hádam stane „normálnym“ aj to, že niektorí ľudia si lepšie rozumejú po sexuálnej stránke s rovnakým pohlavím.